Desať dní po (po mužsky)

Tak dajme tomu, že ten deň D začína nasledovne: Vstanem ráno a pozriem von oknom a keďže vypadá, že je celkom pekné, slnečné a bezveterné ráno, koketujem s myšlienkou, či sa ísť oholiť, alebo nechať holenie až po polhodinke ranného bicyklovania, či behania. A keďže okrem zdravého životného štýlu a dobrej telesnej a mentálnej kondície po takto začatom dni, mi do toho rozmýšľania našepkáva aj moje technické ego, tak to vyhráva bicykel. Ak sa aj v túto rannú hodinu vyberiem cez Bzince pod Javorinou, cez Vrzavku a Cetunu na Lubinské kopanice a pri odbočke na Javorinu pod minifarmou šups nadol cez Hrnčiarové, Lubinu a Bzince pod Javorinou, dnes už so známou odbočkou Moravské Lieskové 3 cestou 1241 cez dvíhajúce sa úpätie Bielych Karpát späť domov. No takých 40 minút by mi mohlo stačiť. Teraz sa ešte pár minút vydýchať nádych-výdych-nádych, aha to už nie sú rozcvičky na Telesnú výchovu, či ranná rozcvička vojaka základnej vojenskej služby, takže to môžem nerušene zhlboka predýchať a šup jednu sprchu. A teraz prichádza tá správna chvíľa na vzatie holiaceho strojčeka, to je už jedno či elektrického, či so žiletkami alebo 3, 5, 7 (viac hádam nie) britmi a s trochou gelu zahladíme predchádzajúce strnisko, tak aby sme spĺňali estetické a funkčné požiadavky na muža 21. storočia. Píšem v prvej osobe množného čísla, lebo predpokladám, že tento rituál je vlastný viac ako jednému mužovi súčasnosti. A pokračovanie dňa nechávam podľa scénáru bežného pre každého muža, ktorý ten ranný rituál pozná. Deň D+1 je teda prvou voľbou na zotrvanie v rannom rituále mužského holenia alebo by sme tu mohli nastoliť otázku pána Shakespeare vyslovenú jeho postavou Hamleta: „Byť, či nebyť“ “Byť, či nebyť?” respektívne stačí otázka „Holiť, či neholiť?” a pokračovanie by som mohol zase medzi dvoma cigaretami, hops nejak som pozabudol, že ja som ten nefajčiar, čo s ohľadom na dedovu liečenú tuberkulózu nikdy nedržal cigaretu medzi prstami, algoritmizovať vývojovým diagramom, ale to by už mohlo byť na tých pár článkov vývojových diagramov viac ako je vhodné, tak radšej zostanem pri slovnom popise D+1 až D+10. Aby D+2 až D+10 nebol stereotyp, lebo stereotypy vraj zabíjajú slobodu ducha (ale inak zase sú niekedy prospešné, aby sme sa duševne celkom nerozplynuli), budem sa snažiť do trebárs aj môjho života nasledovných dní vniesť trochu dynamiky. Takže máme tu ráno D+2 a po rannom zobudení a pohľade do zrkadla premýšľam v duchu Hamletovskej otázky, či už nebyť a nechať ten holiaci strojček oddychovať, alebo si vyberiem radšej možnosť či ešte byť a znovu dnes siahnuť po holiacom strojčeku. Vonku dnes sneží, takže bicykel nechám tak, nie som predsa Peter Sagan, či jemu podobný dvoj, či trojfázovo trénujúci športovec. Takže ráno D+2 bude na premýšľanie o podpore zdravého životného štýlu iba nejaká interiérová aktivita, ako napríklad domáci rotoped, stepper, či iný technický výdobytok starostlivosti o naše fyzické zdravie, alebo cvičenia typu jóga, pri ktorých si vystačíme s našim vlastným telom (dúfam, že slovo jóga nebude znepokojovať konferenciu biskupov, jedno ktorej majoritnej kresťanskej cirkvi, ale keď už máte voľný čas a nie ste sám, tak aj cvičenia typu jóga môžu byť jeho zmysluplným vyplnením a nehodláte sa hneď pridať k asi nie príliš početnej náboženskej skupine Hinduistov na Slovensku). S pribúdajúcim vekom je vhodné spomenúť si na deň D-1 v relatívnych súradniciach, v absolútnych súradniciach je to vlastne deň D (koho by som týmto uviedol do rozpakov, prosím o prepáčenie a odporúčam zadať kľúčové slová relatívne súradnice a absolútne súradnice do nejakého vyhľadávača na internete), aby som to zo svojou fyzickou aktivitou príliš neprehnal, to by mohlo limitne znížiť pravdepodobnosť môjho výberu ešte tu zostanem v nasledujúce dni k nule a to by celý príbeh Desať dní po (po mužsky) bol tak akurát na pokrčenie pri podpaľovaní v kachliach, ktoré používam v dielni. Takže voľba pre deň D+2 je teda rotoped, tak 20-30 minút bude postačovať. Ranné zamyslenie sa na tému „Byť a či nebyť?“ je teda pre deň D+2 vybavené: Ešte byť. Ostatné dianie v priebehu dňa nie je uvádzané, takže nechávam na predstavivosť prípadného čitateľa. A máme tu teda ráno pre deň D+3, v prípade, že som si nastavil budík, tak som sa zobudil na tento budík, v prípade, že nie, snáď som súčasťou „virtuálneho sveta aj s virtuálnym budíkom natoľko“, že som sa na zvonenie tohto virtuálneho budíka zobudil aj dnes. A keď už som hore, tak teda môžem pristúpiť k oknu, nie vyjsť von oknom nejdem, to by v prípade iného poschodia ako prízemia mohla byť skutočná šlamastika a zase by bola pointa tohto fejtónu tak povediac v háji. Takže, pozriem von oknom, prípadne ho odchýlim a vidím, že dnes je vcelku obstojne, hoci nie slnečno s predpoveďou 30ky, aj vonku. Ale ja ráno v prípade pracovných aktivít počas dňa radšej zostanem s kultúrou tela a samozrejme nepriamo aj ducha, pri interiérovej aktivite, takže dnes si teda dám krátku 15 minútovú rozcvičku, tej včera spomínanej jógy, ktorá mi aspoň trochu ponaťahuje menej používané svaly a šľachy. Veď ak spomeniem, že komfort niektorých pre toto cvičenie úplne bežných polôh ľudského tela mi trvalo dosiahnuť aj niekoľko mesiacov, tak stŕpnuté dolné končatiny po trebárs 5-10 minútach cvičenia niektorých „sedov“ bude pri jej skutočne sporadickom cvičení v mojom veku asi bežná záležitosť, ktorú radšej nebudem konzultovať s žiadnym fyzioterapeutom alebo lekárom, lebo to by som mohol o ten voľný čas na ďalšie dni čo aj len v rozsahu 30-60 minút prísť. No a po tejto rannej aktivite, ktorá podľa mňa nevyžaduje sprchovú očistu pre dodržanie hygienických a spoločenských štandardov začiatku (druhú dekádu snáď môžeme ešte menovať začiatkom, to mi snáď potvrdia aj v spoločnosti 21th Century Fox, v ktorej s tým prelomom storočí majú už nejaké skúsenosti) 21. storočia. A som teda pri dnešnom zodpovedaní tej obligátnej otázky, týkajúcej sa štandardu výzoru muža: „Oholiť, či neoholiť?“ A volím na dnes oholiť, čo teda v kontexte názvu článku je odpoveď: „Byť.“ A tým môžeme považovať ranný rituál s rozhodnutím na dnes pre deň D+3 za ukončený. A už sa mierne približujem k polovici časového intervalu desať raňajších vstávaní. Takže máme tu ráno dňa D+4, nebudem opakovať objektívne dôvody pre zobudenie sa v tomto dni, predpokladajme že sú v platnosti v intervale <D, D+10> a polemiku o prípadnom spochybnení takejto matematickej definície nechajme na iný príspevok tejto domény. Takže po úspešnom precitnutí bez vedľajších stresových okolností, ktoré by mi hneď umlčali spomienku na môj ranný rituál, či zabrali všetok môj ranný voľný čas, ktorý mu môžem a samozrejme aj chcem venovať. Takže počasie za oknom aj s jeho prípadnými prognostikmi a prognostičkami nechám dnes bez mojej pozornosti a idem venovať obligátnych 30-40 minút domácemu posilovaciemu náradiu, ktoré už nejaký čas bolo bez mojej pozornosti, sú to jednoručné činky, posilňovacie struny a gumený posilňovač prstov. Teda musím tu spomenúť, že takúto skromnú výbavu som začal používať niekedy vo veku 16 rokov, snáď v období zimnej olympiády v Calgary, keď sme po uzatvorení ubytovania študentov vtedajšej strednej priemyselnej školy elektrotechnickej z dôvodu jej rekonštrukcie (tá budova vedľa skleného mosta so známou postavou barlolamača v Piešťanoch už dnes tejto škole, ktorá už ani neviem kde sídli po jej odsťahovaní z budovy na námestí SNP 8, nepatrí. Apropo budova má veľký nápis Na predaj s kontaktom na VÚC Trnava). Takže jedna osvedčená séria cvikov bola tak na 10-15 minút, takže uvidím ako svižne mi to s odstupom pár rokov, čo som toto náradie nechal odložené, pôjde, či bude vhodné začať iba kondične s dvoma sériami cvikov, alebo absolvujem hneď tri. Len aby sa mi filmovým žargónom: „Neozvali tie staré rany.“ Lebo dnes som vďačný, že ich bežne ani po viac ako ročnej fyzickej aktivite okolo chalupy necítim. Snáď dajú pokoj. V prípade optimálnych teplotných podmienok mám otestované rokmi, že takáto fyzická aktivita nepotrebuje nevyhnutne sprchu pre hygienický štandard 21. storočia, ale vo chvíli, keď sa teplota v miestnosti prehupne cez 20°C je ako výsledok mojej termoregulácie obvykle sprcha nevyhnutnosťou. Takže zvládol som tie série cvikov tri a po rannej sprche, mám na dnes dohodnuté nejaké pracovné stretnutie, pozriem do zrkadla a zdá sa, že ani na okamih neváham s dnešnou odpoveďou: Byť. A už mám v ruke holiaci strojček. Tak a deň D+4 je takto za mnou a technicky sa dostávam presne k polovici na deň D+5. V tomto dni by som mohol spraviť nejaké voľno ale povedzme, že deň D je pondelkom, lebo v tejto geografickej časti Európy máme v zvyku, že týždeň začína pondelkom, takže nechám dňami bez raňajšej kondičnej aktivity dni D+6 a D+7. Takže späť ku dni D+5, ktorý môžem teraz pomenovať aj piatok. Vyskúšam opäť trochu predstavivosti, pozriem von oknom a vidím, že je pomerne pekné ráno s príjemnou teplotou okolo 10°C a malou oblačnosťou. Hoci nie som nadšencom behu (to bude asi aj tými starými ranami), tak po pracovnom týždni, ktorého nebývalo dlhý čas mi zabrali činnosti realizované v sede (nie v tom jógovom, ale bežnom na pracovnej stoličke) mi na záver pracovného týždňa trochu behu určite prospeje. Takže šups na nohy tenisky, nejaké to funkčné oblečenie, je predsa len o poznanie komfortnejšie voči vetru a chladu a vybieham. Vyberiem si trasu, ktorá mi môže zabrať tak 10-15 minút, bez zvláštneho výškového prevýšenia, nemám ich tu v Moravskom Lieskovom ležiacom čiastočne na jednej strane doliny veľa, ale 4-5 takýchto trás mi príde na myseľ hneď cestou k bráne. Po dobehnutí vybraného okruhu a teraz aj nevyhnutne sprche opäť ani na okamih, či inak povedané zlomok sekundy neváham s odpoveďou: Byť. A už siaham po géle na holenie a holiacom strojčeku. A to je na ráno D+5 všetko. Zdá sa, že do rána D+6 to trvalo akosi dlhšie, ako som predpokladal. Nič sa nedá robiť, ale z času na čas nám naše priority preorganizujú iní, takže môžeme byť radi, že sa k hybernovanýcm aktivitám vôbec vrátime a opäť sa ocitnú v stave „Resumed“,
žargónom multitaskingu hardvéru a softvéru z oblasti IT. Takže deň D+6 sa odohráva v úplne inom čase, t.z. že sme sa mohli ocitnúť v nejakej červej diere, či podobnom útvare, resp. sme sa presunuli v čase. V tomto prípade sme sa posunuli o pár rokov do búdúcnosti, čo síce na prechod medzi dňami D+5 a D+6 je trochu viac ako je bežné, ale stále lepšie ako keby deň nasledujúci po dni D+5 bol pred novembrom 2017, kedy som dopísal článok po deň D+5. Dnes som si ešte nestihol zabehať, zabicyklovať ani zacvičiť, ale čiastočne to ospravedlňuje jarné ročné obdobie so zvýšenou aktivitou v záhrade (kto v nej žije, ten vie o čom vravím) nevraviac o súčasnej situácii spojenej s vírusovou infekciou. Beh, či bicyklovanie v maske akéhokoľvek typu ma vôbec neláka a tak sa idem tak akurát z času na čas prejsť so svojim niečo vyše 2-ročným foxteriérom, ktorému zatiaľ našťastie masku
nasadzovať na prechádzku nemusím. Takže som už ráno vyplel čo to z púpavy z ručne vertikutovaného trávniku ovocnej záhrady, v ktorom sa v posledných rokoch darilo machu minimálne tak dobre ako tráve. No nič, nádej mi ešte zostáva, že snáď pri dnešnom úspornom režime a aplikovaní zelenej skalice miesto prípravkov proti machu bude jeho ústup minimálne taký, ako v predchádzajúcom roku. Nedá mi nespomenúť mravce a ovocné stromy, s ktorými zvádzam boj už niekoľko desaťročí. Okrem lepiacich prípravkov aplikovaných na povrch kmeňa a tiež všetkých podporných častí pevne spojených so zemou (napr. stĺpiky pre viazanie mladých stromov) sa mi pri rýbezliach osvedčilo použitie vibračných zariadení na solárny pohon, v čase ich používania som na nich nemusel inak zápasiť s výskytom mravcov a vošiek. Bohužiaľ mi jedno z dvoch takýchto zariadení prestalo pracovať a druhé som podaroval pre použitie pri správe skleníka. To znamená, že mal by som aj pri dnešnom úspornom režime pouvažovať o zakúpení 1-2 ks týchto zariadení, ktoré po zbere rýbezlí môžem kľudne použiť v iných častiach záhrady. Takže ak mi dnes navečer predsa len zvýši nejaký čas, tak si aspoň doma zacvičím a zabicyklujem na staciorárnom bicykli, či eliptickom rotopede.